Rímske zbrane v močiarnych obetiskách severnej Európy
V 19. storočí sa niekoľko bádateľov zaoberalo skúmaním močaristých plôch ležiacich na území Jutského a Škandinávskeho polostrova. Tie skrývali nesmierne bohatstvo v podobe zbraní, ktorých pôvod bol neraz aj cudzokrajný. Interpretácia cudzokrajných zbraní, prevažne pochádzajúcich z prostredia Rímskej ríše, bola však pre vtedajších bádateľov nejasná a nevedeli si poriadne vysvetliť, čo robili tak ďaleko od rímskych hraníc a na takýchto miestach.
Cudzokrajný pôvod a výskyt predmetov zo Škandinávie v mnohých močiarnych obetiskách vo východnom Dánsku doviedol súčasných bádateľov k interpretácii, vysvetľujúcej tento výskyt obetovaním predmetov a zbroje, ktoré sa stali vlastníctvom domáceho obyvateľstva po vojenskej konfrontácii s nepriateľom zo severu. V súvislosti s rímskymi zbraňami nájdenými ďaleko na severe od Rímskej ríše možno hľadať ale iné spôsoby ich cesty za hranice impéria.
Medzi nálezmi rímskeho pôvodu dominujú meče, ktoré boli Germánmi pokladané za symbol vyššieho spoločenského statusu. Preto môžeme uvažovať o týchto mečoch, často veľmi elegantne zhotovených a zdobených, ako o možnom úplatku náčelníkov barbarskej nobility zo strany Rimanov. Ak však boli niektoré meče úplatkom, tak iba podaktoré z veľkého počtu nájdených mečov zo severnej Európy, pretože nie je možné, aby Rimania obdarovávali v takom hojnom počte germánsku elitu.
Pravdepodobnejšími sa zdajú interpretácie, že meče boli prinesené Germánmi, ktorí slúžili v rímskych auxiliach a po skončení služby sa vrátili do svojej vlasti, alebo sú dokladom čierneho obchodu so zbraňami, ktoré sa pašovali za hranice Rímskej ríše.
O hojnosti nálezov mečov na germánskych močiarnych obetiskách v severnej Európe svedčia nálezy z lokality Illerup Ådal. Len na tejto lokalite bolo zistených 226 kusov mečov, pričom 140 bolo zachovaných úplne a 86 kusov fragmentárne. Podľa rekonštrukcií týchto mečov dosahovali dĺžku od 65 do 86 cm. Išlo teda o typy rímskych mečov nazývané „spatha“, ktoré boli rozšírené prevažne v mladšej a neskorej dobe rímskej.
Na mečoch sa neraz nachádzali aj rôzne symboly a figurálne zobrazenia, ktoré predstavovali ochranné božstvá. K týmto rímskym mečom prináležali často aj bohato zdobené pošvy z ktorých sa nám na niektorých lokalitách zachovali aj ich fragmenty. Vďaka vlhkému močiarnemu prostrediu sa zachovali fragmenty pošiev na lokalite Nydam. Tu nájdené fragmenty pošiev mali základ zhotovený z dreva. Dva fragmenty pošiev dokladajú plošné reliéfne zdobenie s vyrezávanými vzormi a hlavami zvierat. Pošvy týchto mečov boli zhotovené z topoľa, alebo lipy, boli potiahnuté tenkou kožou, prípadne kožušinou.
Na najväčšom obetisku zo staršej železnej doby germánskej (5. storočie po Kr.) je výrazne doložené na rímskych mečoch rituálne poškodenie, resp. zlomenie čepele a pod. Rituálne poškodzovanie zbraní pred obetovaním dokladajú aj nálezy z iných obetísk, ako sú napr. Illerup Ådal, alebo Ejsbøl.
Medzi nález iného vojenského charakteru patria napríklad pásikový jazýček a dve koncové kovania z bronzu, ktoré podľa P. V. Petersena pochádzajú z rímskeho vojenského opasku, ktoré sa našli taktiež na obetisku v Nydam.
