Rímska armáda a pomocné zbory.
Rímska armáda tvorila rôznorodý celok, ktorý sa v období antiky zdokonalil na takú vysokú úroveň, že nenachádzal v oblasti Európy, prednej Ázie a Afriky po dobu celých tristo rokov obdobu. Okrem najznámejších základných zložiek, légií, ktoré tvorili najväčšiu údernú silu rímskej armády, existovali aj iné zložky, ktorých príslušnosť k rímskej armáde je menej známa medzi verejnosťou, no bez nich by rímska armáda určite nenadobudla tak vysokú úroveň a také úspechy vo vojenských ťaženiach, ako práve v období vlády G. I. Caesara až po obdobie vlády Marca Aurelia. Boli to práve flotila (classis), artiléria, pomocné zbory (auxilia), inžinieri, technici, vozataji a honci, ktorí dopĺňali každodenné fungovanie armády, či už priamo v boji, alebo pri jej presunoch a zásobovaní.
Rímske pomocné zbory, auxilie, tvorili podporné jednotky rímskej armády. Už od čias konzulátu Gaia Maria v závere 2. storočia pr. Kr. a jeho vojenskej reformy boli najímaní mimoitalskí spojenci, odvedenci z provincií a cudzinci ako žoldnieri do rímskej armády. Podľa potreby, alebo podľa zručnosti so zbraňou, ktorá bola pre daný národ a región najtypickejšia, boli títo nerímski žoldnieri priraďovaný k pechote (peditates), alebo k jazdectvu (equitates).
K peditates patrili sagittarii (lukostrelci), funditores (prakovníci) a vrhači oštepov, ktorí zároveň bojovali aj ako kopijníci. Tí tvorili jednotky, ktoré sa nazývali kohorty. K equitates prislúchali vojaci na koni vybavení kopijou a menším oválnym, alebo šesťhranným štítom (ala), a jazdci vybavení lukom (ala sagittariorum). Tí tvorili tzv. aly (alae). V čase vlády cisára Octaviana Augusta tvorilo tieto jednotky 130 000 mužov a do 2. storočia po Kr. vzrástol ich počet až na 225 000.
Veliteľmi týchto jednotiek boli rímski občania, ktorí mali hodnosť veliteľa tábora (praefectus castrorum) a veliteľa kohorty (praefectus cohortis), ojedinelejšie sú prípady, kedy im velili samotní barbarskí velitelia. Pechota bola rozčlenená na centúrie, čiže nižšími dôstojníkmi centúrií boli centurioni. Jazdeckej jednotke velil okrem veliteľa tábora veliteľ aly (praefectus alae). Nižšími veliteľmi boli kapitáni jazdectva (decuriones), ktorí velili menším útvarom v rámci aly, turmám (turmae).
Služba rímskych auxilii v rímskej armáde bola záväzkom na 25 rokov. Keďže neboli rímskymi občanmi, nemohli využívať napr. volebné právo a tiež nemohli zastávať žiaden úrad v provincii. Žold, nadobudnutie občianstva a dedičné právo na občianstvo pre celú rodinu bolo pomerne veľkým lákadlom pre nerímskych obyvateľov provincií (peregrinas). Ich ročný žold bol na rozdiel od legionárov o tretinu nižší a vojenská služba o 5 rokov dlhšia.
Po skončení služby bol udelený vojakom auxilii bronzový diplom, ktorý obsahoval ich meno, meno cisára, za ktorého vlády svoju službu ukončili, pričom k ich menu pribudlo i stredné meno cisára, ktorý im diplom vydal, zvyšok žoldu, ktorý im armáda šetrila na koniec služby a opis čestného prepustenia z príslušného cisárskeho dekrétu. V prípade, že mali manželku, nadobudlo toto manželstvo riadnu platnosť. Vojak veterán a jeho rodina získali dedičné občianstvo, ktoré mohli v plnom rozsahu využívať.
