Život rímskych a nerímskych obyvateľov v provincii Pannonia.
Územie dnešného Slovenska malo v dobe rímskej úplne iný ráz, než krajina ležiaca na pravom brehu Dunaja. V období 1. až 2. storočia po Kristovi pokrývali oba brehy Dunaja lužné lesy, ktoré vo vyšších polohách striedali lesy bukové a dubové. Vzhľadom na nízku hornatosť v oblasti Zadunajska bola ale oblasť dnešného územia Maďarska výraznejšie odlišná od ľavého brehu stredného toku Dunaja.
Tu tvorili väčšinu územia často nepriechodné močiare a osídlenie sa koncentrovalo predovšetkým na oblasti, ktorými viedli obchodné cesty . Niekedy okolo rokov 40-50 po Kristovi vytvorili Rimania z oblasti Zadunajska a priľahlej časti Rakúska, ktoré pred tým nazývali Horné Illyricum provinciu Pannonia. Od tohto momentu sa začalo územie novozriadenej provincie výrazne odlišovať od barbarského územia na ľavom brehu Dunaja, ktorý Rimania neokupovali.
Kultivovanie krajiny začalo vysušovaním močiarov a výstavbou mestských hospodárskych centier. Do týchto centier sa začal sústreďovať obchod a hospodárstvo provincie. Vojenským veteránom bola prideľovaná pôda, na ktorej sa mohli usadiť po skončení predpísanej vojenskej služby a cisári v 2. polovici 1. storočia sa usilovali zastabilizovať hranice Rímskeho impéria na Dunaji výstavbou nových legionárskych táborov. Vojaci boli veľkými odberateľmi kvalitného rímskeho tovaru a tak začal prekvitať obchod s rímskym tovarom na celej ploche provincie. Toto všetko spôsobilo romanizáciu barbarského obyvateľstva, ktoré si až do polovice 1. storočia udržiavalo svoje etnické tradície. V mestách prekvitalo remeslo a obchod natoľko, že v priebehu 3. storočia tvorili výrobky panónskych remeselníkov pomerne vysoký podiel na miestnom trhu.
Obyvatelia rímskej Pannonie sa delili na obyvateľov rímskeho a nerímskeho pôvodu. Rímskymi občanmi boli kolonisti a úradníci z Itálie, ktorí začali do provincie prichádzať z rôznych príčin, ako napríklad za prácou, za novou pôdou, za kariérou. Nerímske obyvateľstvo (peregrini) a jeho tradície boli ako rímskym obyvateľstvom, tak i rímskymi provinciálnymi úradníkmi tolerované a pretrvávali v Pannonii až do začiatku 3. storočia po Kristovi. Pôvodné barbarské obyvateľstvo ale začalo prijímať romanizačné prvky už skôr a to predovšetkým prostredníctvom vysokých vrstiev ich spoločnosti. Tí prevzali tradície rímskej kultúry ako prví, čo sa prejavilo v spôsobe ich života.
Týmito prejavmi boli napríklad luxusné rímske vily, nosenie rímskych odevov a šperkov a tiež samotný pohrebný rítus. Rozšírenie rímskeho náboženského kultu a kvalitného tovaru zo západných provincií dopomohlo k romanizácii aj nižších sociálnych skupín, ktoré sa čoraz viac začali koncentrovať v nových, Rimanmi vybudovaných mestách.
V roku 103 bola provincia Pannonia územne rozdelená na Hornú a Dolnú. Toto delenie bolo prisúdené územiam na základe hornatosti provincie. Hornou (Superior) sa stalo územie siahajúce od územia dnešnej Viedne (Rakúsko) po meander Dunaja pri maďarskom meste Vác (Maďarsko), na juhu tvorili okrajové územia mestá Ptuj (Slovinsko) a jazero Balaton, pričom južná línia hranice sa nachádzala až niekde na území dnešného Chorvátska. Jej hlavným mestom sa stalo mesto Carnuntum ležiace dnes iba pár desiatok kilometrov od Bratislavy.
Typickým rímskym spôsobom riadenia poľnohospodárstva v Rímskej ríši bolo vyvlastňovanie pôdy drobných roľníkov a vytváranie latifundií, čo boli malé skupiny vlastníkov pôdy, ktorí pôdu prenajímali do užívania. Pôdu si prenajímali kolóni, ktorí z nej museli odvádzať po dobu 5 rokov poplatky v naturáliách, prípadne i prácou. Bohatnutie na prenájme pôdy spôsobilo u latifundistov nárast spoločenského postavenia a vďaka svojmu bohatstvu si mohli začať budovať svoje sídla, rustikálne vily (villa rustica). Takáto vila slúžila ako majer so širokým hospodárskym zázemím a niektoré takéto vily bohatých latifundistov sa do obdobia 4. až 5. storočia vyvinuli do formy veľkých „palácových“ komplexov. Ani úpadok Rímskeho impéria a vpády barbarských družín do provincií v 5. storočí nespôsobili latifundistom príliš ujmy na majetku a v menej ohrozovaných častiach upadajúceho impéria spôsobilo toto obdobie naopak ich rozmach.
Pre miestodržiteľa provincie bola kľúčovou pre dobrú provinciálnu politiku dobrá nálada provinciálneho obyvateľstva. Preto sa miestodržiteľ sídliaci v hlavnom meste provincie usiloval o čo možno najlepšie zabezpečenie hraníc ríše, o prúdenie luxusného tovaru z orientu a spokojnosť obyvateľstva zvyšoval usporadúvaním hier menších rozmerov, ktoré prebiehali v amfiteátroch po celom území provincie v stanovený deň. Mestá v Pannonii poskytovali okrem zábavy obyvateľom tiež vzdelanie, náboženské zázemie a rôzne sociálne služby ako verejné kúpele, hostince, nevestince a rýchloobčerstvenia (thermopolia). Mestské cesty boli lemované malými obchodíkmi a centrum mesta tvorilo fórum, na ktorom sa schádzalo obyvateľstvo pri štátnych, alebo provinciálnych oslavách, alebo pri voľbách do mestskej rady, ktorá zasadala v kúrii (curia) umiestnenej na fóre.
Nerímske obyvateľstvo sa združovalo do spoločenstiev nazývaných civitas peregrina, ktoré spadali pod vojenský dozor rímskej armády v provincii. Zavŕšením romanizácie začiatkom 3. storočia prestali mať tieto spolky svoj zmysel a v roku 212 po Kristovi vydal cisár Caracalla nariadenie, podľa ktorého získali všetci slobodní obyvatelia Rímskeho impéria rímske občianstvo. Tí sa mohli napokon uchádzať v provincii o hociktorý úrad v mestskej rade, získali volebné právo a mohli sa oficiálne sobášiť. Rímskymi občanmi sa mohli ale stať aj v skorších dobách, ak sa stali občanmi niektorého rímskeho mesta.
