Clipeus : Štít rímskych pomocných zborov

Štít bol neodmysliteľnou súčasťou výzbroje peších vojsk v období staroveku. Vojakovi poskytoval ochranu nie len v blízkom boji, ale tiež pred zásahmi striel letiacich z prakov, lukov, či oštepmi vrhanými z diaľky. Štít plnil špecifický účel na bojisku podľa svojho tvaru a materiálov použitých pri jeho výrobe. Spomeňme napríklad v Grécku ťažký bronzový hoplon, v Perzii prútená spara opretá o podperu, v Trácii polmesiacová drevená pelta potiahnutá kožou. Hoplon bol základom výzbroje ťažkoodencov bojujúcich vo falange. Spary slúžili pri ochrane ľahkej pechoty a lukostrelcov pri ostreľovaní nepriateľa z diaľky. Pelty boli ľahké štíty polmesiacového tvaru ktorých dizajn bol spätý jednak s účelom mierenia vrhaného oštepu, a jednak plnili rituálny význam (polmesiac bohyne Artemis, patrónky lovcov a strelcov ). Ich dizajn sa v priebehu storočí vyvíjal podľa potreby. V období počiatkov rímskeho principátu dominovalo bojiskám rímske scutum, štít ťažkoodených legionárov. Pomocné zbory rímskej armády sa vyznačovali použitím štítu zvaného clipeus, štítu elipsového tvaru.

Clipeus a jeho pôvod

Clipeus je latinský názov, vychádzajúci pravdepodobne z gréckeho καλύπτω, kalúpto – zakryť. V období rannej republiky Rimania bojujúci vo formácií zvanej falanga využívali okrúhle štíty inšpirované Grékmi obývajúcimi juh dnešného Talianska, ktoré už v 4.storočí pr. Kr. niesli názov clipeus v latinčine. Oválny tvar clipea (gen.sg. slova clipeus) sa však objavuje neskôr. Mohol byť ovplyvnený viacerými smermi vývoja.

V západnej časti Stredomoria to boli keltibérske a keltské vplyvy. Anexia východnej Hispánie v 2.storočí pr. Kr. a Sertoriova vzbura v 1.storočí pr.Kr. zanechali na rímskej armáde množstvo inovácií napríklad v podobe gladia hispaniensis ako názov naznačuje, vychádzajúceho z iberského dizajnu. Na strane oponentov rímskej republiky sa objavujú podlhovasté oválne štíty v rukách keltskej a keltiberskej špecializovanej pechoty, ktorá preferovala rýchle presuny a bola vyzbrojená množstvom vrhacích zbraní.

Keltská štítová stena, rekonštrukcia .

Vo východnej časti Stredomoria prenikajú v 4. storočí pr.Kr. do Anatólie migrujúci Kelti a zakladajú kráľovstvo – Galatiu v oblasti starovekej Ankyry (dnes Ankara, Turecko). Galaťania boli integrovaní do diania vo východnom Stredomorí a okrem vlastných ťažení slúžili aj ako žoldnieri v cudzích armádach, napr. v Macedóncami ovládanom Egypte. Použitie oválnych štítov tak preniká ku Grékom, ako nasvedčuje Dioskuridova stéla z ptolemaiovského Egypta. Druh štítu prebraného od Keltov nazývali Gréci thýreos (z gr, thýra – dvere). Thyreophoroi (z gr. nositelia thyreosu) boli pešiaci vyzbrojení veľmi podobne a plnili v macedónskej armáde funkciu podobnú neskorším pomocným zborom v rímskej armáde.

Thyreophoros z Dioskouridovej stély z Egypta.

Clipeus v rímskej armáde

Clipeus bol v 1.storočí používaný ľahkými oddielmi, ktoré na bojisku plnili funkciu vrhačov striel (verutum) a v prípade potreby vedeli zasiahnuť v boji z blízka ako kopijníci na krídlach legionárskych manipulov/kohort. Niekedy počas vojenských reforiem v 3. storočí sa legionárske scutum vytráca z armády úplne. Dôvodmi boli požiadavky na mobilnejšie formácie schopné rýchlejších presunov a tiež potreba čeliť čoraz takticky vyspelejšej armádam, podobným tej rímskej, kde výhoda ťažkého štítu pri ťažení proti menej vyspelému súperovi vypadáva.

Tieto formácie boli vyzbrojené väčším arzenálom vrhacích zbraní ako napr. plumbata, ktoré vojaci nosili pripevnené na vnútornej stene štítu. Clipeus je oproti scutu ľahší, prenosnejší a umožňuje poskladať voľnejšie formácie s rozostupmi medzi vojakmi podľa potreby. Clipeus bol tiež používaný jazdeckými oddielmi, napr. preslávenými Batávijskými jazdcami zo severu Galie (dnes súčasť Belgicka a Holandska ). Clipeus tak plnil svoju primárnu úlohu bežne využívaného rimskeho štítu až do pádu Západorímskej ríše, a jeho vývoj pokračoval v preživšej Východorímskej ríši.

Clipeus a jeho výroba

Clipeus bol vyrábaný z prekladaných (laminovaných) dosiek spevnených pozdĺžnym a priečnym rebrovaním, potiahnutých surovou kožou a následne plátnom, alebo iba vrstvami plátna. V strede bol spevnený kovovou puklicou zvanou umbo, a okovaný po obvode kvôli spevneniu mosadzným alebo bronzovým plechom, zriedkavejšie koženou obrubou. Kohorty pomocných zborov niesli na štíte svoj charakteristický maľovaný motív.

Rimania poznali technológiu laminácie a tak vedeli z tenkých dosiek prekladaním a lepením vyrobiť pevný a pružný materiál, ktorý tvoril základ kvalitného štítu, korpus. Rozmer clipea bol obvykle 125 cm na 90 cm. Priečne a pozdĺžne rebrovania zabezpečovali spevnenie štítu z jeho zadnej strany, a sekundárnym rebrovaním z tenších lamiel ktoré zabezpečovali spevnenie okrajov (obr.)

Ťažisko úspechu týchto štítov tkvie v poťahu zo surovej kože. Koža hrúbky len 1mm je po stuhnutí svojou ťažnosťou podobná železnému plechu, a jej pružnosť zabezpečuje trvácnosť pri zásahoch. Vieme o prípadoch, kedy isté poťahy štítov z vyberaných zvieracích koží boli schopné odolať strelným kalibrom ešte v 19. storočí. Štandardom pre rímske štíty je surová hovädzia koža. Tá sa na štít naťahuje za mokra, aby sa vedel vytvarovať do požadovaného tvaru. Surovú očistenú hovädziu kožu je potrebné namáčať po dobu približne 4 hodín, po ktorej sa zmäkčí do tvarovateľnej formy. Nálezy rímskych štítov z Dura Europos v Sýrií nasvedčujú, že bola využívaná v rímskej armáde na štíty tiež spracovaná vyčinená koža s našitými okrajmi zo surovej kože, ktorá pri stiahnutí po uschnutí zabezpečila pevné napnutie spracovanej kože.

Naťahovanie a uväzovanie mokrej kože na drevený korpus.

Fáza natiahnutia surovej kože a jej prispôsobovania podkladovému materiálu sa nazýva tvarovanie. Je podstatná preto, aby sa koža vytvarovala presne a dosadla na okraje štítu. V tejto fáze pomáhajú diery, ktoré sťahujú kožu po obvode. Kožu sťahujeme pásikom z vyrezaného za mokra z rovnakého plátu kože, ideálne po obvode výseku materiálu potrebného pre natiahnutie na štít. Pri schnutí sa materiál sťahuje a tým obopína drevený korpus. Podľa pracovnej teploty je treba štít priebežne vlhčiť aby nedošlo k rýchlemu stiahnutiu a následnej deformácií.

Toto teplom zapríčinené sťahovanie však prechádza viacerými fázami. Vzhľadom na konštrukciu štítu prebieha sťahovanie čelnej plochy vo zvislom smere s najväčšou silou.Je teda nutné a týmto javom počítať a prispôsobiť tomu využitie nietorej z viacerých metód.Jednou z nich je zaťažovanie, kedy sa plocha štítu váhou ohne do opačnej strany proti pôsobeniu sily sťahujúcej sa kože. Na zaťaženie štítu o veľkosti clipea je potreba rátať s 60 – 90 kg váhy podľa potreby zaťaženia, výdrže a hrúbky materiálu a pracovnej teploty.

Zaťažovanie štítu tak, aby sme zabránili prehnutiu dreva pri sťahovaní kože.

Druhou možnosťou je výroba torzných sťahovákov, ktoré využívajú princíp námahy krútením. Námahu krútením Rimania využívali pomerne dobre a efektívne, čoho príkladom sú napr. ballisty, využívané na bojiskách a pri obliehaní pevností. K výrobe sťahovákov je potreba vyhotoviť si výlučne pásy kože a drevený kolík, ktorým dva súbežné pásy postupne navzájom obtáčame okolo spoločnej osi, čím vytvoríme dostatočné napätie na ohyb štítu. Takto umožníme koži uschnúť na väčšej ploche, než je plocha v nenamáhanom stave, čím predídeme nežiaducej deformácií pri sťahovaní surovej kože.

Využitie torzných sťahovákov pri naťahovaní kože.

Proces výroby štítu trvá 7 dni podľa potreby a podmienok. Pri použití torzných sťahovákov je však nutné rátať aj s ich použitím vo viacerých smeroch, pretože použitie iba v jednom smere zapríčiní deformácie v ďalších.

Po tejto fáze je nutné tieto zmeny zafixovať. Prvým krokom je potiahnutie kože plátnom, ktoré má sacie schopnosti a zamedzí koži absorbovať vzdušnú vlhkosť a teda výkyvom v napätiach surovej kože natiahnutej na štíte. Okovaním okrajov a nitovaním stredovej puklice zamedzíme ďalším deformáciam dreva.

Výroba štítov v rímskej armáde musela byť v rukách zručných majstrov zbrojárov, ktorí vedeli vybrať tie správne materiály a predvídať ich správanie sa pri výrobe v manufaktúrach, ktoré museli vyprodukovať štíty v niekoľkých desiatkach kusov v rámci jednej objednávky. V našom združení me s výrobou štítov experimentovali niekoľko týždňov kým sme dosiahli požadované výsledky.

Záver

Štíty pechoty mali v starovekej vojenskej histórií svoje pevné miesto, a v rukách vojaka bol štít neoceniteľným ochranným prvkom, charakterizujúcim jeho pozíciu v bojovej zostave a funkciu počas akcie. Clipeus sa postupne stal primárne využívaným štítom v Rímskej ríši vďaka tomu, že jeho nositeľovi zabezpečoval svojou veľkosťou a tvarom dostatočnú ochranu tela pred vtedajšími zbraňami a projektilmi. Ukázal sa efektívnym pri požiadavkách na rýchlosť presunov a mobilitu formácie na bojovom poli. Jeho poctivá výroba vyžadovala znalosť materiálov, pričom kvalitné štíty mali trvácnosť aj niekoľko rokov nasadenia v akcií.

Tomáš Vardzik