Military confrontations with people of southwest of Slovakia
V priebehu druhej polovice 1. storočia po Kristovi začali vznikať popri legionárskych táboroch v panónskom pohraničí aj menšie tábory, do ktorých boli umiestňované pomocné zbory rímskeho vojska, auxilie. Jedným z nich bol aj tábor v Gerulate (dn. Bratislava – Rusovce). Tu umiestnené jednotky po sebe zanechali stopu v podobe kolkov na rímskych tehlách, z ktorých boli budované stavby v novovznikajúcej osade v okolí tábora (canabae), rôznu úžitkovú keramiku, predmety spájajúce sa s vojenským prostredím bývalého tábora a dokonca aj zvyšky zbraní.
Vojenské aktivity, doložené v dnešných Rusovciach z obdobia 1. až 4. storočia po Kristovi, sú ďalšími z mnoho, ktoré spájajú Slovensko s rímskou armádou a jej jednotlivo operujúcimi jednotkami. V roku 92 po Kristovi sa odohral prvý vojenský konflikt medzi Rimanmi a Gemánmi na strednom toku Dunaja. Tento krát pomerne dlhotrvajúce pokojné obdobie na stredodunajskej hranici narušili germánski Markomani, Kvádi a sarmatskí Jazygovia, ktorí odmietli vojenskú pomoc Rimanom proti Dákom a vpadli do Panónie a Moesie. V tom čase vládnuci cisár Domitianus ich pomocou vojenských síl zatlačil naspäť za Dunaj a vynútil si tak prímerie.
Ďalší vpád Germánov z nášho územia zaznamenávame aj v roku 98, v čase vlády cisára Nervu, ktorý bol adoptívnym otcom cisára Traiana (98-117). Jeho vojenské úspechy sa však nespájali už s našim územím. V roku 124 po Kr. došlo k prestavbám a novým opevňovaniam táborov ležiacich na panónskej hranici (limite). S touto aktivitou sa spája vznik trvalý murovaný tábora (castella) v Gerulate. V roku 124 bola vykonaná tiež inšpekcia cisárom Hadrianom po panónskych táboroch, ktorý pravdepodobne navštívil aj samotný tábor v Gerulate. Na strednom Dunaji zavládol na niekoľko rokov opäť mier, čo dokladá aj minca cisára Antonina Pia s nápisom REX QVADIS DATVS (Kráľ daný Kvádom), čo dosvedčuje vazalský vzťah Germánov k Rímskej ríši.
Udalosti, ktoré sa odohrali roku 166 po Kristovi zanechali na území dnešného Slovenska hlbokú stopu. Vojenské strety s barbarmi ktoré nasledovali boli v priamom prepojení so slovenským územím. Od provincie Raetia až po tábor v Aquinku prebehla v celom pásme invázia germánskych a sarmatských kmeňov do provincií Rímskej ríše. Inváziu zapríčinili vpády Gótov na sídla Germánov pri rieke Visle a tie sa dali do pohybu smerom do rímskeho prohraničia.
Svoje domovy čiastočne opustili aj Germáni žijúci na našom území, ktorí spolu s ostatnými vpadli v roku 169 až do severoitalského mesta Aquilea. Od roku 171 sa ale darilo vtedajšiemu cisárovi Marcovi Aureliovi postupne tlačiť Germánov z rímskeho územia späť za Dunaj.
V roku 172 prekročilo rímske vojsko Dunaj neďaleko Carnunta kde zahájili operáciu proti Markomanom a hlavne proti Kvádom. Boje pokračovali aj v roku 173, kedy vojská opäť prekročili Dunaj, pravdepodobne niekde v oblasti dnešného Komárna až Štúrova a postupovali popri rieke Hron niekam hlboko do germánskeho územia. Tu sa rímske vojsko dostalo do obkľúčenia.
Odohrala sa tu jedna z najvýznamnejších udalostí týchto vojen, ktoré Rimania nazvali Markomanské vojny. Obkľúčenie vojska Marca Aurelia v horúcom počasí, s nedostatkom vody a s vyčerpanými vojakmi dostalo Rimanov do nezávidenia hodnej situácie. Viacero rímskych autorov, ako Dio Cassius, alebo Paulus Orosius píšu, že rímske vojsko dostal z obkľúčenia „zázračný dážď“, prudký lejak.
Ten sa spustil z mrakov, ktoré sa privalili do oblasti bojiska z čista, jasna. Od roku 174 po Kristovi sa objavili rímske vojská opäť na území barbarov, kde zvádzali boje v nestálej a premenlivej vojne. Tie sa striedali s mierovými rokovaniami. Niekedy na prelome rokov 174 a 175 bol nakoniec s Markomanmi, Kvádmi a Jazygmi uzatvorený mier, pričom kmene museli vrátiť Rimanom zajatcov a prebehlíkov, vyľudniť územie 14 km pásma od rímskej hranice a poskytnúť Rimanom služby ich mužov v pomocných zboroch.
Od roku 177, kedy vymenoval Marcus Aurelius svojho syna Commoda za spolucisára sa rozpútali opäť boje na Dunaji, ktorých priebeh bol pre Rimanov nie príliš uspokojivý. Boje pokračovali až do roku 179, kedy Rimania vo výraznej prevahe definitívne porazili pri osade Laugaritio (dn. Trenčín) pri rieke Cusus (Váh) posledné germánske vojská.
Tu na počesť víťazstva cisárov Marca Aurelia a Commoda dali zhotoviť na skale dnešného Trenčianskeho hradu oslavný nápis, kde sa spomína II. pomocná légia, ktorá tu prezimovala z roku 179 na 180 vedená M. Valeriom Maximianom. Vojny pokračovali aj po smrti Marca Aurelia za vlády jeho syna Commoda až do roku 182, kedy uzavrel s Germánmi nie príliš pre Rimanov výhodný mier.
Pobyt rímskych vojsk na našom území v období Markomanských vojen nedokladajú iba písomné a epigrafické pramene, ale aj neustále rastúci počet vojenských pochodových a dočasných táborov, ktorých zvyšky priekop sa črtajú niekedy veľmi jasne na leteckých snímkach vyhotovených archeológmi.
Ďalší vojenský konflikt s barbarmi na ľavom brehu Dunaja prebehol aj v roku 198 po Kristovi za vlády Septimia Severa, ktorý však nebol príliš významný. V tomto období dochádza opäť k posilneniu rímskych hraníc a tiež k vybudovaniu významných oporných bodov predsunutej limitnej oblasti. Na ľavom brehu Dunaja bol vybudovaný kamenný tábor (kastell) v Iži pri Komárne, kde Rimania umiestnili pomocné zbory, kontrolná stanica v Stupave na ochranu a kontrolu Jantárovej cesty vedúcej na Moravu a vznikajú aj niektoré stavby na Devínskom hradnom vrchu. Opätovné vpády Germánov do Podunajska sa uskutočnili aj po smrti Septimia Severa v 3. storočí po Kr. a tiež po vymretí Severovskej dynastie.
Vtedy zaznamenávajú víťazstvá nad Germánmi cisári Maximinus Thrax a Philippus Arabus. Boje s Kvádmi prebiehali aj v závere 3. storočia, za vlády cisára Carina a Diocletiana. Vo všetkých spomenutých časových úsekov môžeme počítať so zásahmi rímskych vojsk na ľavom brehu Dunaja, v zemi Germánov žijúcich na našom území. Do konfliktu s Kvádmi žijúcimi v Podunajskej nížine sa dostali podľa písomných prameňov aj cisári Carinus (283 – 285 po Kr.) a Diocletianus (285 – 305 po Kr.). V polovici 4. storočia sa opäť začali ozývať kmene Sarmatov a Kvádov ktoré ohrozovali rímske územie. Reakcia Rimanov bola rázna a vojenská. Cisár Constantius II. ich porazil vo Valerii, území ležiaceho na východ od Brigetia až po Dunaj a uzavrel s nimi mier.
Posilnenie Dunajskej hranice o nové opevnenia a usporiadanie výpravy na Kvádske územie zabezpečil Cisár Valentinianus I.. Kvádi boli porazení a Rimania začali na ich území budovať kontrolné stanice, malé pevnôstky, aby už viac nedochádzalo k ohrozovaniu provincie. Takýmito stanicami sú rímske objekty z Cífera – Pác a vo Veľkom Kýre, kde sa nachádzali v tesnej blízkosti germánskych sídlisk. To sa ale Kvádom nepáčilo a tak v roku 375 navštívili cisára Valentiniana I. v Brigetiu na rokovaní o mieri. Svojimi námietkami proti budovaniu pevností na ich území tak rozčúlili rímskeho cisára, že dostal infarkt a zomrel. Po jeho smrti sa Rímske vojsko už navždy stiahlo za Dunaj a už nikdy nevkročilo na územie barbarov.
K poslednej prítomnosti Rimanov na našom území došlo niekedy na prelome 4. a 5. storočia na území provincie, kedy neskororímsku vežovitú pevnosť v Gerulate opustilo rímske vojsko, ktoré v období nazývanom dobou sťahovania národov, sa stiahli z územia Hunom odstúpenej Panónie do susednej provincie Norikum. Nadišlo nepokojné obdobie, kedy prenikali vo veľkých množstvách rôzne barbarské kmene do bývalých rímskych provincií, ktoré pustošili a usadzovali sa na ich území.
Zoznam použitej literatúry:
J. Burian: Římské impérium. Vrchol a proměny antické civilizace. Praha 1994.
T. Kolník – E. Krekovič – L. Snopko – I. Geržová – V. Ferus – I. Hečková: Doba rímska. In: T. Štefanovičová: Najstaršie dejiny Bratislavy. Bratislava 1993. E. Kolníková: Rímske mince na Slovensku. Tatran 1980.
B. Lörinz: Die römischen Hilfstruppen in Pannonien während der Prinzipatszeit. Teil I.:Die Inschriften. Wien 2001.
M. Musilová – V. Turčan a kol.: Rímske pamiatky na strednom Dunaji. Od Vindobony po Aquincum. Bratislava 2010.
V. Plachá – J. Hlavicová: Devín, slávny svedok našej minulosti. Bratislava 2003. www.celtiberia.net. [online]. Dostupné na internete: Celtiberia. (Prehliadané dňa 30.9. 2012).
